Návšteva z Andromédy
V celku dobre sa mi podarilo otvoriť dvere, aj keď treba si priznať, že to bolo asi na piaty pokus, fakt nechápem prečo robia tie kľúčové dierky také úzke, človek aby nosil so sebou lupu. V tme som zakopol o svoje topánky, ktoré som poobede ako vždy nechal rovno pod nohami a po pamäti som nahmatal vypínač svetla. Je zaujímavé, že sa to volá vypínač svetla aj v prípade že to svetlo chcem zapnúť. Skôr by sa to malo volať „vypínač tmy“, keďže v podstate ním vypnem tmu… Zaujímavá úvaha, mal by som si to niekam zapísať. „štuk“ a už som vypol tmu. Teraz sa čo najrýchlejšie vyzuť a priamo na záchod, lebo inak budem mať vlhké textílie.
Ono sedem pív je sedem pív… Nad čím som to uvažoval? Aha svetlo a tma, jasné jasné. Boha, nie, záchod!
Vletel som tam na poslednú chvíľu, fakt nemám rád keď to stíham len tak tak.
Zaujímalo by ma, čo sa stalo s tým svetlom. Ja som ho nezhasínal a teraz je v chodbe tma. No tma, nie celkom, z izby ide svetlo, asi nejaké auto stojí na parkovisku so zapnutými reflektormi. Som hladný. Rozmýšľam čo máme v chladničke mmm sú tam utopence, waw, nakrájam si k ním cibuľu, klobásu, slaninu pridám horčicu a chren. A keď nad tým tak uvažujem, včera som kúpil slané tyčinky takže tie dnes tiež padnú za obeť môjmu „hulyhladu“. To svetlo ma fakt štve, sa cítim akoby mi niekto baterkou načumoval do bytu.
Tak nejako som sa pomaličky vypotácal z wécka a poďho do izby zatiahnuť žalúzie nech sa zbavím toho voayera z parkoviska.
To svetlo je nejaké čudné, akoby tlmené či teplé či aké. Vošiel som do izby a…
„Ty vole!“ vydralo sa mi mimovoľne z úst. Pustil som nohavice, ktoré som si ešte nestihol zapnúť a tie sa mi pomaličky zosunuli ku kotníkom. Sánka dokorán, srdce sa mi divo rozbúšilo a mám pocit, že sa mi zatočila aj hlava. V mojom kresle sedela žena. Nádherná žena. Čiastočne priesvitná, ako víla. Mala krásne, veľké, modré oči aj prsia (prsia neboli modré, len krásne a veľké). To o prsiach som vedel, lebo mala na sebe nejaké zvláštne šaty, myslím, že japončíci si také kreslia, hentai alebo ako sa to volá.
„Prosím, nebojte sa, nechcem Vám ublížiť, prichádzam z veľkej diaľky, som posol z planéty, ktorá obieha okolo hviezdy Androméda a prinášam Vám posolstvo…“
„Ty vole!“ sánka mi ovisla ešte viac. Táto sexbomba je vyslanec cudzej civilizácie a ja som prvý človek s ktorým hovorí a a a a ja idiot tu stojím v trenkách so spustenými nohavicami. Chvatne som sa ich snažil natiahnuť na seba, ibaže pri zohýnaní som zadkom narazil o botník čo ma katapultovalo na zem rovno k jej nohám, dlhým štíhlym nohám (našťastie jej ani po tak dlhej ceste nesmrdeli). Pri vstávaní som „nechtiac“ zahliadol jej spodné prádlo. Myslím, že sa veľmi neodlišovalo od pozemskej módy.
Postavil som sa pred ňu (nohavice už zapnuté). Vystrel som sa, dlaň pritisnutá na hruď a vravím: „Ja človek. Ja obývať planéta Zem v Mliečna dráha. Ja muž. Ja volám Peter.“
Jej tvár sa trošku zvraštila, skúmavo sa na mňa pozrela, pomaly si olízla plné pery: „Mysleli sme si, že Vaše zvyky a jazyk ovládame, dlho sme ho študovali, no naši vedci sa asi mýlili, neviem čo znamená „ty vole“, rozumiem čo hovoríš aj keď hovoríš inak ako som predpokladala…“
„A kurva“ vyletelo mi z úst ani neviem ako. Tak ja tu mám prvý kontakt a prvé čo naučím vyslanca je nadávať.
Sadol som si na gauč, zápalil som si cigu a pozeral cez modrastý dym na polopriesvitnú Androméďanku. Nevedel som čo mám robíť.
„Dáš si kávu? Alebo poldeci?“ spýtal som sa. Pokrútila hlavou, že nie. „Nevadí,“ vravím jej „ja si dám aj za teba…“ a už som si rupol dve z vodky ktorú som si nechával zvláštnu príležitosť. Cigareta pomali dohárala tak som ju típol v popolníku kde bolo zo 40 jej predchodcov. Androméďanka zatiaľ stále sedela a pozerala sa na mna.
„Nechceš sa ma niečo opýtať?“ povedala mi.
„Nemáš cigu? Moje mi došli…“ fakt inteligentné. Opäť záporne pokrútila hlavou.
„Nič to, dole je obchod, len si tam skočím po jednu krabičku a hneď som tu, počkaj ma“. Pred odchodom som si lupol ešte jeden na posilnenie a už za mnou buchli dvere. Nebol som v obchode ani 5 minút, viem čo sa patrí, keď mám návštevu. Vybehol som len v tričku takže som v celku dosť zmrzol za ten krátky čas, tak si dal jeden zas, ani teraz nechcela.
„Počúvaj, keď sme sa už takto stretli, mohla by si mi niečo povedať o Vašej planéte, ako to tam vyzerá, aké pipky tam sú ehm“ zarazil som sa, „ehm vieš dievčatá, ženy a tak. Čo tam chlastáte, poznáte vôbec pivo, lebo ak nie tak to je veľká škoda, to by sme ti stihli ešte pár plechoviek kúpiť dole ak by si chcela, stačí ak mi dáš stovec a ja ti zo 3 plecháče donesiem, ako fakt v pohode, veď si návšteva, viem čo sa patrí…“
Chvíľku sa na mňa pozerala, cítil som sa nepríjemne tak som si uhol rovno z fľaše a zapálil cigošku.
„Naša planéta je menšia ako tá vaša, je na nej veľa vody a…“ počkaj počkaj prerušil som ju, hneď budeš pokračovať, len vieš bol som s kamošmi na pive a „malý sa pýta na ruky“ hneď som späť. Musím priznať že na mňa pozerala dosť vyjavene…
„Dobre už som tu, môžeš pokračovať“.
„Ako som vravela, na našej planéte je veľa vody, máme krásne jazerá, čísté tak, že vydíš až na dno každého jedného, chránime si prírodu. Ja mám najradšej jazero pod Achtnským vodopádom, je to jeden z najkrajších vodopádov vôbec. Často sa pozerám na našu dvojhviezdu cez jemný opar vodnej hmly, ktorá ho obklopuje. Vytvára krásne dúhy, ktoré sa menia ako krídla motýľa keď v letnom vánku poletuje z kvetu na kvet. Je tam krásne aj v noci, keď odraz mesiaca vytvára pocit akoby sme mali aj nočné slnko. Jeho žiara je zvláštna, pretože vôbec neprekrýva svit hviezd, takže ich vidíme nekonečné množstvo, občas preležím celú noc a len tak sa pozerám na ne a rozmýšľam či je život aj na iných planétach, tak sme vlastne našli aj Vašu krásnu civilizáciu a…“
„Dobre to je pekné, ako fakt ti to verím, len nechceš si dať somnou poldeci? Táto vodka je vynikajúca, VYNIKAJÚCA. Mne môžeš veriť som odborník fakt.“ Alebo mám pre teba niečo lepšie, keď si už tak na tú prírodu…“ z vrecka vetrovky som vybral svoj poklad ktorý som dnes kúpil a kombajn na šúlanie cigariet. „Aha, toto takto otvoríš, sem dáš papier, pekne vyrovnáš, dáš vrstvu tabaku, koľko tak to je na tebe, a potom pridáš tento malý zázrak, mám ho dosť tak ti môžem dať pár semienok, si budeš potom pestovať na políčku pekne pri jazere, ej to až potom uvidíš veci….“ počas tohto môjho monológu som došúlal jointa. „Taak a máme to hotové, dáš si somnou čmouda, uvidíš aj rozprávanie ti pôjde lepšie…“
„Čo je to pestovať si na políčku? Nerozumiem tomu“.
„Aha, no tak to bude problém zlatko, ale poď do kuchyne, mám tam kvetináč, zasadíme semienko, ti ukážem, aby si nepovedala, že boli na teba, na matičke Zemi zlý alebo čo“ vošli sme do kuchyne, vytiahol som kvetináč s čilipapričkami, vytrhol som ich aj s korienkami a jedno semienko som zasadil. Bolo to trošku zdĺhavejšie, pretože vodka z ktorej som vyľabal už asi 4 deci začínala účinkovať… Androméďanka bola mojou činnosťou úplne nadšená, očká jej žiarili ako elektrické sviečky na stromčeku, dotýkala sa kvetináča ako panna … ehm no nechám to, fakt nevedela čo so sebou. Hladila hlinu a tak podobne.
„Doobre, moja, foď ideme si srošku začmudiť, neh je nam vezelšie“ vyšlo zo mňa. Sadli sme si opäť na svoje miesta, vytiahol som zapaľovač a pripálil si jointa…
„Budem ti ďalej hovoriť o mojej planéte, dobre?“ spýtala sa ma.
„Kliďo piďo moja, horor len ja si ešte dam tunaka z flažky aby sa nam to nefyparilo“. Pil som už rovno z nej, veď načo okolky medzi starými známymi, no nie? Ďalej som si veselo poťahoval z jointa, pretože Androméďanka nemala záujem, aj keď to bol fakt dobrý vzorec…“
„Pred mnohými a mnohými storočiami, moji ľudia začali hľadať život na iných planétach. Mnoho z týchto dobrodruhov s láskou v srdci pri svojom hľadaní zomrelo, zákony universa neberú ohľady ani na ten najušľachtileší cieľ. Rozhodli sme sa šíriť osvetu aj na iné svety, kde sú inteligentné bytosti, aby sme mohli všetci žiť v miery a spoločne zistili podstatu………“ chrrrrr fiii chrrrrr fiii zaspal som.
Keď som sa ráno zobudil ešte stále som bol oblečený na gauči, v ľavej ruke som držal takmer prázdnu fľašu od vodky, v pravej nedofajčený joint. Uff to bola zase noc, na zemi medzi obývačkou a kuchyňou boli vytrhnuté čili papričky. Na stole asi 50 špakov v popolníku… Proste piatok ako má byť.
Je pravda že som prišiel o svoje čerstvo kúpené semienka trávy, ale zas na druhej strane mi do rána v kuchyni v kvetináči vyrástla krásna skoro dvojmetrová rastlina…