Púštny vlk
Slnko nechutne pieklo a aj pod ochrannými krídlami drevenej strechy, ktorá poskytovala ako tak tieň muselo byť aspoň tridsaťpäť stupňov. Vzduch zlovestne stál bez jediného pohybu nad krajinou a len veľmi neochotne prenikal v nutných dávkach do pľúc. Sedel som za rohovou lavicou na terase miestnej krčmy a vývarovne zároveň a popritom popíjal studený čaj. Dnes to je druhý týždeň môjho pobytu v tejto zastrčenej dedine na kraji sveta a začínal som sa seriózne nudiť. Oproti ostatným dňom bolo dnes na mojej obľúbenej terase výnimočne prázdno, miestnym sa buď minuli peniaze, alebo sa rozhodli, že dnes ani neopustia svoje hlinené nory. Venoval som znudený pohľad cez slnečné okuliare môjmu okoliu, ale nič zaujímavé ma neoslovilo. Potreboval som prečkať ešte dve hodiny kým sa trochu ochladí a vyrazím k malému priesmyku v púšti, ktorý funguje ako skratka cez púšť na kraj stepí kadiaľ vedie obchodná cesta. Dnes to bude ôsmi deň čo očakávam karavanu z Uhorska, konkrétne jedného jej pasažiera. Miestne podnebie na tom bolo veľmi zle, cez deň sa v slnkom rozpálenej krajine skoro nedalo existovať. V dedine a blízkom okolí kde bol ako tak tieň sa dalo v určitej miere fungovať, no ako náhle bol človek nútený vyraziť do púšte tak pohodlie kleslo na bod mrazu. Ani miestni obyvatelia v oblečení pripomínajúce arabské sutany hlboko do púšte počas dňa skoro nechodili.
Dedinka Valesse bola v širokom okolí jediná obývaná civilizovaná oblasť, obchodné karavany ju využívali na prekladanie a predaj tovaru, poprípade doplnenie zásob ak plánovali cez púšť pokračovať až k oceánu. Väčšinou však obchody ukončovali práve tu, len tí najsilnejší pokračovali k vode. Práve jednu takú karavanu som chodil vyzerať každý deň aj ja, aby som predišiel konfrontácii vo Valesse, ale ak by prišli až sem, tak aj tak žiadna škoda, potreboval som sa porozprávať len s jedným mužom. I keď porozprávať…
Pred novým prerozdelením sveta po vojnách, ktoré nasledovali za rôznymi celosvetovými krízami, bola terajšia Espanská púšť vychýrenou lokalitou a bohatým štátom. Časy sa za desaťročia zmenili, púšť poskytovala smrť slabým, bohatstvo a krátky život zlým a ťažký život ostatným. Mierne stepi, ktoré oblasť ohraničovali prechádzali do súvislých lesnatých pásov, ktoré siahali s miernymi prestávkami až do Álp. Nové Uhorsko tu nemalo žiadnu moc, okrem tej, ktorú si raz za čas vydupalo armádou, a ostatné krajiny boli na tom podobne. Espanská púšť nikoho okrem lovcov piesočných vlkov nezaujímala a už málokto si pamätal, čím všetkým Španielsko v minulosti bolo.
Dolial som si čaj z džbánu do pohára a z náprsného vrecka vytiahol šúlanú cigaretu. V teple väčšinou nefajčím, teraz som mal však nezastaviteľnú chuť zamiešať do bylinkovej chuti čaju trochu tabakového dymu. Oblízol som špičku cigarety a kamienkovým zapaľovačom ju rožhavil. Ťažká chuť dymu v rozpálenom vzduchu mi okamžite sadla v hrudníku a ja som ju musel zahnať ďalším dúškom čaju.
Z myšlienok ma vytrhol zatiaľ tlmený rozruch vo vnútri. Nepočul som kto sa hádal s kým, ale evidentne ich to bavilo. V tom istom momente ako som premýšľal, že sa tam pozriem, lietajúcimi dverami vyšla čierna hora svalov, miestny barman. Akoby mimochodom švihol rukou a človeka, ktorého do vtedy zovieral za golier, prehodil cez celú terasu na štrk pred vchodom. Obor vykročil k nemu a uprostred terasy, kúsok od môjho stolu zastavil.
“Tie kráľovské sračky tu nevyťahuj, nekúpiš si za ne ani vrece piesku. Ani ti ich tu nikto nebude vymieňať, ak odídeš z Valesse okamžite ani ti za urážku neskrátim prsty,” barman dunivým hlasom odpovedajúcim jeho postave inštruoval muža, že za šilingy si tu naozaj nič nekúpi. Dopadol ešte celkom dobre, pred dvoma dňami sa tu nejaká žena snažila kúpiť za uhorskú menu koňa a zásoby, nakoniec si to musela odpracovať, ale pochybujem, že ešte niekedy na koňovi sedieť mohla.
Tu mali okrem výmenného tovaru hodnotu drahé kamene, zlato a pirátske mince, strieborné mince s dierou uprostred, ktorá patrila k najpoužívanejšiemu platidlu odtiaľto cez pobrežie až do Egyptu.
Čaj v džbáne sa rýchlo minul a aj cez neustupujúce horúčavy som už nemal chuť len tak vysedávať a kochať sa mŕtvolnou krajinou všade na okolo. Vyrazil som k mojej prenajatej chatke na kraji dediny zobrať si pár vecí na cestu, na dve fľaše vody by som aj v tomto počasí mohol zájsť v relatívnom pohodlí k priesmyku a v útulnom tieni skál počkať na ochladenie. Kravany prichádzali väčšinou podvečer, takže aj keď dnes nepôjdem až skoro k stepiam, s mojím ďalekohľadom by som mal mať prehľad na horizonte veľmi dobrý. Ono hnať v tomto počasí koňa cez okraj púšte sa mi veľmi nechcelo a auto aké by túto trasu zvládlo, v okruhu tisíc kilometrov nebolo.
Veľa ľudí by mi za pravdu nedalo, ale cítiť celý deň slnečné lúče na pokožke má svoje čaro. Sú tomu dva roky čo som sa skrýval pred každým slnečným lúčom a polhodinový pobyt na slnku zapríčinil môjmu telu bolestnú agóniu. Výrazne svetlejšiu pokožku ako sa na miestne pomery patrilo som mal síce stále, ale po alergii ani stopa. Väčšinu dňa som trávil v ľahkých nohaviciach a krátkom tričku, poprípade ramennou prehadzovačkou so Zubáčom u pása, keby som bol však v púšti do zotmenia tak v tomto oblečení by som maximálne krásne zmrzol. V momente keď dočervena rozpálený piesok vychladol a vzduch začal prúdiť padla teplota pod nulu úplne bežne.
Koženú bundu som zabalil do tašky spolu s ďalekohľadom a vodou, zavesil si podpažné púzdra s pištoľami, pripravil koňa, ktorý si na tepotu vzduchu v tieni nesťažoval a vyrazil som. Keďže krčma bola skoro na druhej strane dediny ako som mal naplánovanú cestu, zasa som absolvoval cestu krížom Valessou. Dedinka s pár obyvateľmi sa ťahala asi na troch kilometroch pod úpätím neznámeho kopca a okrem obchodu a vody tu bol populárny aj trh s otrokmi. Väčšinou čiernými z dovozu, zaujímalo by ma aký ma k tomu postoj barman. Sortiment bol väčšinou riedky, no znalec by si vybral. Ženy, lovci, robotníci, podľa potreby a hlavne ponuky. Najlepších otrokov si nechávali priekupníci na pobreží, do vnútrozemia ich aj tak veľa cestu neprežije. Valesse je posledným okrajovým mestom kde si nikto nerobí starosti z obchodu s ľuďmi, no ďalej sa z tohto púštneho mestečka dostalo len málo otrokov na predaj. Miestni si rovnako radi krátili čas lovom púštnych vlkov, no ak som si to správne za týždeň pozorovania vysvetlil tak bilancia je lepšia v prospech zvierat než lovcov.
Pri prechode okrajovou palisádou, ktorá vymedzovala územie Valesse sa krajina zmenila ako mávnutim pieskového prútika. Aj posledné zbytky zelene prešli do súvislej suchej vrstvy zvetraného piesku a hliny. Sviežou chôdzou som popohnal koňa do mierneho poklusu, dosť rýchlo na to, aby som bol pri priesmyku na čas, ale zároveň aby som nemusel ísť naspäť pešo a mŕtve zviera tam nechať ležať. Cesta bola v tejto časti púšte veľmi dobrá, počas vojen tu bežne jazdili armádne autá a tanky. Ono keď sa človek dobre zadíval v púšti, tak zhrdzavené hlavne tankov a kovové konštrukcie džípov bolo miestami dobre vidieť, aspoň tie, ktoré ešte úplne nepohltilo piesočné kráľovstvo. Aj tieto cesty, ale časom zmiznú, o túto mŕtvu časť sveta už nemal nikto záujem. Espanská púšť rozťahovala svoje pazúry do sveta každým dňom a štáty okolo, dokonca aj vzdialenejšie Nové Uhorsko pochopilo, že o kus piesku už nemá cenu bojovať. Mocenské rozbroje sa preto presúvali viac na západ na pobrežie, alebo do Afriky každý si chcel urvať kus nevládnej krajiny pre seba a upevniť tak svoje postavenie. Amerike sa oficiálne vyhýbali stále veľkými oblúkmi, predsa len to bola ešte veľmi čerstvá téma aj pre najväčšie hyeny, akou Uhorsko určite bolo. A americký obyvatelia by to potencionálnym návštevníkom asi tiež neuľahčili. Spomenul som si na rozprávanie jedného vyslúžilého námorníka, ktorého som stretol počas zimy v Rumunsku, že po páde spojených štátov amerických v dôsledku krízy a následnej devastácie pri vojne, navštívil tento kontinent dokopy trikrát. Platili ho bohaté európske rodiny, ktoré chceli vidieť mŕtvu mocnosť na vlastné oči, alebo získať niečo z jej bohatstva. Život tam sa však nepodobal ničomu čo by videl inde vo svete, anarchiou zmietaná riedko osídlená krajina vzbudzovala hrôzu už z oceánu a nechceným návštevníkom to dávala patrične pocítiť. Rozprával príbehy o obrovských oceľových monštrách, ktoré ich napádali, o ľuďoch o dve hlavy vyšších od nás a jeho obľúbená historka bola ako inak o mimozemských lietajúcich tanieroch. Pri tejto spomienke som sa pousmial, námorník mal svoju cestu na večnosť zabezpečenú množstvom alkoholu, bola to len otázka času a to sa podpísalo aj na jeho zdravom rozume. Plánoval som sa pozrieť časom do Ameriky, dobrý piráti a pašeráci odtiaľ vraj vyvážajú rozprávkové bohatstvá. Z čias života v Uhorsku som vedel, že nič z námorníkových rozprávačiek nie je pravda a spojené štáty jednoducho nezvládli finančnú a neskôr ropnú krízu a následnú vojnu o zdroje prehrali nečakane na plnej čiare. Vtedy si polovica sveta pospomínala na krivdy, ktoré im tento štát v minulosti spáchal a neprestali na nich útočiť, až kým z Ameriky nebolo nič viac len mŕtva zem bez života. Sám som sa mohol presvedčiť, že až tak úplne to pravda nie je, na Nahida a jeho neviditeľných mužov sa zabudnúť nedá ani po dvoch rokoch.
Keď som dorazil k priesmyku, slnko už pomaly smerovalo do svojej skrýše za horizont. Tento prechod údolím poskytoval aj počas dňa veľmi príjemný tieň, karavany si práve tímto prechodom skracovali a spríjemňovali cestu o niekoľko hodín. Ja som sa však potreboval dostať až na najvyšší bod, aby som vide čo najväčšiu časť mŕtvej púšte z ktorej ústila obchodná cesta práve na miestach kde som sa práve nachádzal. Obchodníkov, ktorých som sem chodil týždeň vyzerať by som asi len ťažko ľv priesmyku, šlo o väčšiu skupinu s ťažšou technikou, ktorá by určitými úsekmi údolia neprešla. A rozdeľovať sa v tejto časti sveta na dve skupiny sa v minulosti nevyplatilo ani armáde, púšť má svoje tajomstvá prichystané pre každého. Koňa som uviazal a ja s ďalekohľadom na krku som sa začal driapať do súvislého stúpania predo mnou. Na kopci ma už čakal môj obľúbený kus kameňa, ktorý poskytoval tieň a závetrie celý deň, v mojom prípade mi bude spoločníkom nasledovné tri, štyri hodiny. Prebehol som na úvod horizont cez šošovku ďalekohľadu, okrem miliónov ton piesku nebolo vidieť nič, rovnako ako každý iný deň čo som tu čakal. Sedel som v tieni a občas prebehol horizont keď ma kúsok odo mňa zaujal had. Bol malý, asi meter dlhý a na rozdiel od jeho príbuzných, ktorých som videl doteraz sa neplazil, ale divne poskakoval. Po ležiačky sa odrazil chvostom, pristál na druhý koniec tela a stále dokola. Nepohyboval sa rovno za nosom, ale skákal do strany, aj keď som to nikdy nevidel, šlo určite o sofistikovaný pohyb rozpáleným pieskom, takto sa dotýkal rozpálenej zeme vždy len minimálne a mohol napredovať za svojím cieľom. Mäso bolo vo Valesse drahé, okrem nejakých hlodavcov z ktorých sa človek nenajedol sa tu choval hospodársky dobytok no teraz bola nepriaznivá doba, že aj za hovädzí steak človek zaplatil majetok. Najprv som sa natiahol po pištoli, ale to som zavrhol, strieľať po tom hadovi sa mi veľmi nechcelo. So Zubáčom v ruke som vykročil smerom ktorým sa had presúval a v okamžiku keď som ho mal na dosah mu odťal hlavu. Zmietajúci sa káblik nervov som pevne uchopil do dlane a vrátil som sa k môjmu obľúbenému kameňu. Pred pár rokmi by som sa len z predstavy zjesť hada asi povracal, teraz som sa na večeru celkom tešil, dnes som nič nezjedol, zásoba pirátskych strieborných sa rýchlo míňala a na kaktusové pyré som naozaj chuť už nemal. Keď som sa do Valesse vydal pred nejakým časom ja a strávil som dva týždne v púšti sám, jedol som aj horšie veci ako je tento delikátny had. Cesta púšťou bola aj pre môj organizmus veľmi nepríjemná a to som so sebou ešte ťahal tri útočné pušky ku ktorým som prišiel po jednej neúspešnej nočnej akcii voči mojej osobe v pohraničí. Keby som vedel, že za jednu nedostanem vo Valesse ani päťdesiat strieborných, tak sa na to vykašlem. Moderná technika tu veľkú hodnotu nemala, rýchlo sa kazila a opraviť ju v okolí nikto nevedel. Miestny lovci sa buď spoliehali na nepresnú lukostreľbu, alebo staré mechanické dvojranovky, kde v prípade komplikácii sa zbraň len rozobrala, vyčistila a bola ako nová, žiadna elektronika, alebo automatická technika, ktorá zvykla zlyhať v najnevhodnejšiu chvíľu. S príchodom šera začala klesať aj teplota naokolo, z dostupných suchých kusov dreva som rozložil menší oheň a začal som si opekať svoju loveckú trofej. Po jedle som ešte raz dôkladne prebehol horizont a vyrazil naspäť do dediny. Tma postupne zahalila mesiacom osvietenú krajinu a studený vzduch sa začal vtláčať na odhalené časti tela. Cesta ubehla rýchlo, koňa som si pri neprítomnosti vražedného slnka dovolil hnať oveľa rýchlejšie. Myšlienky mi odbiehali stále viac a viac k otázke, kde sa mnou tak veľmi očakávaná karavana mohla zdržať. Vo Valesse sa zastaviť museli a doraziť už mohli pred pár dňami. Dúfam, že ich niekto neokradol už v Uhorsku, životy obchodníkov ma nezaujímali, ale môj známy Daray mal kúpenú miestenku medzi ostatnými čo mu malo cez púšť a Valessu zabezpečiť viacmenej pohodlnú cestu až k pobrežiu, jediné miesto kadiaľ som vedel, že pôjdu bola práve táto dedina. Na pobreží by som ho už nikdy nenašiel a vec, ktorú mi v Rumunsku ukradol by bola dávno stratená spolu s ním. Okradol som tam jedného neznámeho grófa o rodinný amulet, pamätný šperk, pre mňa však vstupenka k Teslovmu Meteoritu. Prenasledovali ma až k hraniciam, tam pre zmenu mňa okradol Daray. Grófových ľudí som striasol kúsok za hranicami a na stratený amulet zabudol. Až pred dvoma mesiacmi som sa dozvedel, že o tento nevkusný šperk má záujem neznámy kupec a Daray mu ho mal predať niekde v západných prístavných mestách. Zaujímalo by ma či ten malý hajzel vedel čo kradne už skôr, alebo sa o tom dozvedel až keď ho zobral mne.
Do dediny som dorazil tesne po polnoci, nočný život bol v plnom prúde, ľudia vyspatí počas denných horúčav sa s príchodom mesiaca začali prebúdzať. Uviazal som koňa pri v stajni pri chatrčiach kde som býval, odstrojil jeho aj seba a vyrazil pre zmenu na horúci čaj do krčmy.
Ráno som sa prebudil skoro, slnko ešte poriadne nezačalo ani prenikať do mojej postele, no niečo spôsobilo vonku rozruch, ktorý ma prebral. Polooblečený s pištoľou za opaskom som vyšiel z chatky a rozhliadol sa po okolí. Nič som nevidel, no niečo sa dialo na námestí pred krčmou. Prešiel som schátralou uličkou a po hlavnej ceste sa priblížil k námestiu. Chcel som prekliať všetkých svätých, že prišla moja karavana, na kravanu boli však novo príchádzajúci ku ktorým sa zbierali miestni osadníci len veľmi malou skupinkou. Predral som sa cez zväčšujúci sa zástup viac dopredu a bližšie si návštevníkov obzrel. Z rečí som pochopil, že prišli od mora, podľa rannej hodiny kedy prišli museli brodiť púšť celú noc. Šlo o asi desať člennú skupinu mužov s ťavami a koňmi na jedinom voze, prerobenej slamnici, mali naložené zbrane, od najprimitívnejších nožov cez pištole až po poloautomatické pušky a sušené ryby. Veľmi málo čo chutí tak zle, ako sušené ryby.
Záujem zvedavcov rýchlo opadol, ryby boli na zákazku pre Matula, čierneho barmana, a o zbrane takto skoro nikto asi záujem neprejaví. Jeden muž si získal moju pozornosť okamžite ako som ho zbadal. Bol veľký ako svet, vďaka dvom metrom na výšku a obrovským tvarovaným ramenám pôsobil ako menšie pohorie. K skupine s ktorou prišiel určite nepatril, miesto jazdeckej sivej rovnošaty akú mali ostatní jeho spolucestovatelia bol oblečený do čiernych nohavíc a a vesty zo zvieracej kožušiny, miesto krátkych jazdeckých mečov a loveckej pušky mal na chrbte priviazaný obojručný meč, ktorý by som ja asi ani nezdvihol, a za opaskom veľký nablýskaný revolver. K jeho postave tá zbraň pôsobila primerane, no podľa priemeru hlavne to muselo vedieť strieľať delostrelecké granáty, určite to nebol revolver zo sériovej výroby. Ľavú ruku mu zdobilo súvislé tetovanie zložené z ornamentov až po rameno, na pravom predlaktí mal zasa upevnené oceľové púzdro, najprv som myslel, že ide o chránič, ale jemne vyčnievajúce čepele mi prezradili, že to slúži na vrhanie nožov. Keby som povedal, že mi naspať venoval znudený pohľad, veľmi by som preháňal, venoval mi presne toľko pozornosti koľko všetkým na okolo, skoro žiadnu. Jeden z jeho spoločníkov ho keď sa námestie trochu upokilo začal vyplácať, táto ozbrojená hora svalov slúžila asi ako ozbrojená eskorta. Na to ako bol obrovský sa do sedla vyšvihol s mačacou ľahkosťou úplne plynulo a bez dlhšieho váhania odišiel. Nechal som miestnych napospas ich obchodnej vášni a vrátil sa do postele, keď prídem okolo obeda na ľadový čaj, obzriem si už vybalený tovar.
Ešte by som možno spal, no počasie vonku a dusno v miestnosti ma presvedčili, že je ten najvyšší čas ísť nič nerobiť niekam inam kde je príjemnejšie. Dnes sa mi do púšte vôbec nechcelo, stále viac som sa zmieroval s tým, že na karavanu si proste počkám priamo vo Valesse. Miesto toho by som dnes mohol skúsiť trošku moje lovecké schopnosti, už som sa videl ako sa preháňam okrajom púšte s lukom a šípmi a lovím hlodavce. Keď tak nad tým premýšľam, čakať na karavanu nie je zas tak zle strávený večer.
Skupinka obchodníkov z rána vysedávala na terase krčmy a s miestnym priekupníkom riešili detaily predaja, alebo výmeny tovaru. Ich doprovod, ozbrojený obor včera neodišiel ako som si myslel, prišiel totiž pár minút po tom čo som sa usadil za svoju obľúbenú rohovú lavicu, ľuďom s ktorými precestoval pol púšte nevenoval ani pozdrav a sadol si za posledný voľný stôl kúsok odo mňa.
“Liter vína a vodu, k tomu niečo na jedlo, ale nie ryby,” rovno si objednal u Matula skromný obed, len ten liter vína bude stáť majetok.
Ja som dnes stavil klasicky na čaj, lacný a celkom lahodný.
“Zeldomyr,” oslovil obra muž čo ho včera vyplácal, “podvečer vyrážame naspäť. Za polovičnú taxu čo včera ťa vezmem ako doprovod naspäť, ideme bez nákladu.”
Muž buď chvíľu čakal kým zareaguje na ponuku, alebo premýšľal.
“Nie vďaka. Mám ešte prácu inde, lepšie platenú. Odkúpim od Vás ale jednu ťavu, ktorú bez tovaru už potrebovať nebudete.”
“Štyristo strieborných,” bez váhania odpovedal obchodník, “splatné ešte vo Valesse. Dôverujem ti, že by si mi zaplatil aj na pobreží, ale mŕtvych dlhy nesplatí nikto.”
Zeldomyr kývol hlavou na znak súhlasu.
“Ani mŕtvemu sa dlh splatiť nedá,” a celú situáciu považoval za vyriešenú, odpil si z práve prineseného džbánu vody a začal obchodníkovi odpočítavať strieborné mince.
Zahĺbený do cudzieho rozhovoru som si prestal všímať okolie, takže osamoteného jazdca, ktorý hnal v horúčave koňa hlavnou cestou smrtiacim tempom naším smerom som si všimol až v momente keď z neho pred vchodom do krčmy napol spadol a napol zliezol. Celý upotený a rozhorúčený vyrazil behom bočnou uličkou z pravej strany terasy a zmizol mi z dohľadu. Ľudia okolo mňa mu veľkú pozornosť nevenovali, evidentne mal naponáhlo, ale čo sa netýkalo ľudí vo Valesse priamo o to sa nezaujímali. Takto to fungovalo vo väčšej časti moderného sveta, starosť o cudzie veci prináša aj cudzie problémy a to bol luxus, ktorý sme si v tomto egoistickom svete nemohli dovoliť. Priamo za Matulovím živobytím stála jediná čisto kamenná budova v celom Valesse, predpokladám, že mala aj rozsiahle podzemné priestory. Miestny priekupníkom a obchodným zástupcom slúžila ako sklady a zároveň sídlo. Veľké karavany si dohadovali obchody priamo s nimi a nie s ľuďmi z ulice. Podľa všetkého jediná budova v púštnom mestečku kde by vás za nepovolený vstup na pozemok zastrelili okamžite. Dve minúty po tom čo zmizol jazdec za krčmou sa dalo okolie do pohybu. Dve púštne štvorkolky práve balancovali s milimetrovou presnosťou medzi dvomi budovami, miesta moc nazvyš nemali. Hneď za nimi nasledovala trojica motorkárov na ťažkých terénnych strojoch nasledovaná poltuctom jazdcov na koňoch. Mali naponáhlo, to už na to začalo reagovať aj okolie a prvý čumilovia vybiehali z krčmy a zbiehali z terasy. Ja som zatiaľ sedel v pokoji, Zeldomyr u vedľajšieho stolu sa tváril stále neutrálne, pomaly som dofajčil cigaretu a len tak mimochodom odišiel od nedobytého džbánu k mojej ubikácii. Aj keď som sa snažil nereagovať nejak prehnane dobre som vedel o čo ide. Keď vyslali priekupníci svoju celú eskortu znamenalo to len jedno, blíži sa karavana, alebo skôr, že karavana má problémy. Samotný obchodníci ktorý tieto cesty do Valesse a ďalej na pobrežie organizovali niekoľkokrát za rok, si platili aj slušnú eskortu, karavanu ktorú som čakal ja mala sprevádzať dvadsať členná brigáda od súkromníka z Berlína. Zbalil som svoje veci, pripravil v rýchlosti koňa, Zubáča som mal stále pri sebe tak som si len zavesil púzdra s pištoľami a útočnú pušku, jeden kus čo som si nechal, som v špeciálnom obale na ochranu proti prachu zavesil na môjho hnedáka a vyrazil do púšte v stopách priekupníckej eskorty.
Keď som dorazil k začiatku priesmyku a výstupu na planinu, vedel som, že niečo je zle. Tentoraz som išiel aj s koňom takže som si cestu neskrátil priamo, ale musel som použiť obchodnícku cestu pri výstupe navrch planiny, minul som svoj obľúbený kameň ktorý mi poskytoval tieň a závetrie posledný týždeň a zahľadel sa na horizont. Nepotreboval som ani ďalekohľad, trosky karavany rozťahanej na stovkách metrov sa nedali prehliadnuť. Stál som na úpätí kopca a premýšľal či pôjdem priamo k troskám, keď ma bez zastavovania minul jazdec na ťave. Zeldomyr. Zamieril som za ním v tesnom závese k miestu nešťastia aj ja, musel som minimálne zistiť či nenájdem Daraya, potreboval som ten rumunský amulet.
Karavana bola zlikvidovaná dokonale, všetci do jedného mŕtvy, tovar až na pár zabudnutých kusov znehodnotený, autá a cestovné prívesy vypálené, mŕtve telá rozťahané všade na okolo, nebol to pekný pohľad.
Niektorí chlapi sa začali prehrabávať troskami a pátrali po známkach života, ostatní len postávali a komentovali vzniknutú situáciu. Podľa stavu tiel sa to muselo odohrať niekedy nad ránom, karavana sa hnala nepochopiteľne púšťou celú noc. Zeldomyr v postupných kruhoch prehľadával okolie, ostatní muži sa zhlukli kúsok odo mňa a začali plánovať ďalší postup. Snažil som sa prejsť čo najviac mŕtvych a zistiť či nenájdem Daraya, no neúspešne. Aspoň, že ostatným moja prítomnosť neprekážala, možno za to mohla práve prítomnosť Zeldomyra.
“Konkurencia, pirát z pobrežia ich proste rozsekali na kusy.”
“Mhm, hovoril som, že v púšti žijú divoké kmene, pozri tie tela, skoro žiadne výstrely, väčšina je proste roztrhaná.”
“Chlapci nešpekulujme tu. Zoberte čo má hodnotu a vrátime sa do Valessa a dohodneme čo ďalej. Niekto bude musieť ísť do Berlína nahlásiť situáciu. Poďme do riti odtiaľto, začína to tu nechutne smrdieť a pečie ako sviňa.”
Vypočul som si časť konverzácie a v niečom mali pravdu. Zdržiavať sa tu už nemalo cenu, toto bol čistý masaker bez jedinej stopy čo sa tu vlastne odohralo. Pár tiel šlo veľmi ťažko identifikovať, ale bol som si istý, že Daray medzi nimi nie je. Keďže sa ku karavane určite pridal, asi zapracoval jeho šiesty zmysel hada a vyparil sa skôr než vypuklo peklo, alebo ho sám zorganizoval a išiel v oveľa väčšej hre než som to na začiatku odhadoval. Každopádne tí čo karavanu prepadli, museli postupovať hlbšie do neznámej púšte, asi ťažko by ich niekto zmasakroval a potom sa pokojne vrátil do civilizácie, odpoveď bola niekde za horizontom piesku. A k pobrežiu sa odtiaľto dalo dostať len cez Valesse, alebo štyristo kilometrovou obchádzkou okolo hôr. A keď mal niekto silu na zničenie tejto karavany, cez Valesse by prešiel asi len s malými ťažkosťami. Môj pohľad spočinul na Zeldomyrovi, ktorý si ma práve obzeral, keď som sa mu zadíval do očí, neuhol, premýšľal a tipoval by som, že prišiel k tomu istému riešeniu. Konečne som sa mu lepšie zadíval do tváre, mal veľké smutné oči, tvrdé rysy, v ktorých boli vpísané tie najdrsnejšie príbehy. Pôvodne som myslel, že je mladší, no oči a vrásky mi prezradili, že je tesne po päťdesiatke. Priekupníci sa pomaly zberali preč, ešte som odkúpil od nich za posledné peniaze vodu, vypočul si niečo o tom, že som blázon a vyrazil do púšte. Šiel som vytrvalostným šetrným tempom priamo za nosom do neznámej krajiny, zbežným pohľadom cez ďalekohľad som si všimol Zeldomyra, niesol sa rovnobežne so mnou, o dva tri kilometre napred, jeho ťava bola na toto podnebie určite lepšia investícia než kôň.
Po pár hodinách jazdy v tej najväčšej horúčave som sa preklínal za ten skvelý nápad vyraziť do púšte, môj kôň to vnímal rovnako. Vodou som šetril, sebe som nedoprial zatiaľ nič a koňovi trikrát iba navlhčil nozdry. Cesta bola dlhá a veľmi nudná. Miestami som zazrel Zeldomyra, išiel po priamke rovnobežne so mnou, asi kilometer na pravo. Bol ako môj tieň, alebo ja jeho. Mal vražedné tempo držať krok s ním bolo pre mňa ale aj pre koňa skoro smrteľné. Situácia sa zlepšila s príchodom šera, to som už začal myslieť aj na také drobnosti ako hlad a rozhodol som sa ho zahnať večernou cigaretou. Dym sa mi prevaloval na jazyku a následne ochotne skĺzol do pľúc, tohto zlozvyku sa nikdy neplánujem vzdať. Po tme v piesočnej krajine osvetlené len skromným žiarením z hviezd som Zeldomyra stratil z dohľadu, ale vedel som, že tam niekde je. Za stáleho nočného pochodu som si trochu zdriemol v sedle čo mi chlad dovolil a upodozrieval som môjho koňa, že aj on. S prvými rannými lúčmi som v diaľke vedľa mňa zbadal znovu môj tieň na ťave, takže aspoň smer sa mi počas spánku podarilo udržať. Predpokladal som, že on totiž celú noc ani nežmurkol, stroj ako on asi nepotreboval spať. Počas dňa som skrátil trochu vzdialenosť medzi nami, ale slnko tak nechutne rozpálilo piesok, že súvislý pás skál, ktorý sme míňali na pravom poludní zachránilo môj zdravý rozum. Zaparkoval som do príjemného tieňa a rozhodol sa počkať tieto najhoršie hodiny, kôň už potreboval nevyhnutne oddych tiež. Prinútil som zviera požuvať jednu energetickú tyčinku a druhú zo železných zásob som si dal ja, hlad to nezastaví, ale musí stačiť.. Stále som trochu dúfal, že uvidím nejakého skackajúceho hada, alebo aj anorektického škrečka, niečo čomu by som odstrelil hlavu a následne zjedol. Horúčava našťastie potrebu hladu dosť potláčala a telo zatiaľ žiadne kritické signály ku mne nevysielalo. Zmierený s tým, že Zeldomyr mi už dávno ušiel desiatky kilometrov som sa okolo piatej začal driapať do sedla, koňovi sa to páčilo asi tak ako mne. Ako som opúšťal po pár stovkách metrov skalnatý pás, necelý kilometer pred sebou som ho uvidel na jeho ťave ako si špirálovitými pohybmi sem a tam obzerá pôdu pod nohami. Keď ma zbadal zaradil sa na svoju stranu sveta a zasa sme mlčky pokračovali hlbšie do pustatiny. Úmorný pochod som si krátil spomienkami príjemnými i menej príjemnými, plánoval som ďalší postup ak Daraya nenájdem, chvíľami som sa snažil naučiť môjho hnedáka rozprávať, ale absolútne som ho nezaujímal.
Nasledovné dva dni som už išiel na posledné zbytky síl, Zeldomyr zarovno so mnou sto metrov ďaleko pôsobil ako keby práve opustil ozdravovacie kúpele, hrdo sa niesol vzpriamený na svojom zvierati a jeho pohoda ma ubíjala. Jediné spestrenie bolo, že som konečne videl púštneho vlka na vlastné oči, kráčal chvíľu medzi mnou a mojím tichým spoločníkom, párkrát nás obehol do kruhu, asi zisťoval či náhodou neumrieme a potom zmizol medzi dunami. Loviť som ho ani neskúšal, tieto malé našlachované zmenšeniny normálnych vlkov sú bojovnejšie a húževnatejšie než ich lesní príbuzní a ja som nemal ani štipku sily na viac.
Tretí deň si môj kôň zlomil nohu a moja púť skončila. Nadával som, vyhrážal som sa a aj keď som vedel, že to neurobil schválne, tak trochu som ho z toho upodozrieval. Po štyroch dňoch pochodu peklom si asi spočítal, že smrť v konečnom dôsledku príde tak či tak. Ten hnedý hajzel. S mojou duševnou pohodou to už tiež nebolo najlepšie, posledná voda sa mi minula ráno, začínal som mať halucinácie. Venoval som zvieraťu guľku z milosti a potom do neho trikrát nasraný kopol. Asi si to nezaslúžil, bol to veľmi dobrý spoločník. Zeldomyr asi zaregistroval, že mám mŕtveho koňa, ale najavo to nedal. Pokračoval v ceste ako keby sa nič nedialo, ako keby sme posledné štyri dni nestrávili bok po boku v tichej harmónii. Chápal som ho, bol to žoldnier čo sledoval tou karavanou nejaký vlastný zámer rovnako ako ja a snažil sa z toho vyťažiť čo najviac.
V rámci prežitia som váhal len chvíľu a následne sa pustil do porcovania už mŕtveho zvieraťa. Mäsa bolo dosť, no v tomto teple by mi asi dlho nevydržalo. Bez možnosti urobiť oheň som skúsil kus na slnku usušiť a následne zbaliť, možno to bude jedlé aj za pár dní a inak čo sa dalo som jedol na surovo. Po troch dňoch nútenej diéty celkom príjemná zmena, aj keď to znamenalo pokračovať ďalej k bránam smrti pešo. Vyrazil som ďalej po svojich, a sústavne prežúval tenké pásy surového mäsa, vôbec to nechutilo tak zle ako by som si myslel. Skúsil som zobrať na pery aj trochu krvi, ale to už bolo aj na mňa priveľa, a aj po dvoch hodinách som cítil nepríjemnú pachuť na podnebí. Bez možnosti zaliezť na chvíľu do tieňa som postupoval v najväčších horúčavách ďalej a ďalej, moje telo vážilo asi tonu a každý ďalší krok bol miliónkrát namáhavejší ako ten predošlí. A to som so sebou múdro neťahal pušku a nechal som ju hrdzavieť v tichej spoločnosti mŕtveho zvieraťa.
Slnko ešte úplne nezapadlo keď som dorazil k troskám motocyklu. Malé enduro malo vylomenú prednú vidlicu, jeho šoféra pochytil mikrospánok, alebo veľmi nešťastne neodhadol členitý terén okolitej púšte. Stroj bol inak zachovalí, dokonca ho nezačal ešte ani prikrývať piesok, musel tu ležať maximálne deň, alebo dva. Musel to byť niekto z karavany, takto ďaleko by sa inak nemal šancu dostať, už tento stroj musel byť s palivom na krajíčku a keby nehavaroval, tak by za chvíľu tlačil. Pár metrov od vraku som našiel výraznú stopu, asi vodičovú, rozhodol som sa ju sledovať a po pár kilometroch prišlo prvé ovocie. Ďalekohľad som zahodil už skôr, veľmi nepríjemne sa mi jeho popruh zarezával do spálenej kože na krku, takže obrysy tela na vzdialenej dune som si všimol len náhodou. Vzdialenosť čo nás rozdeľovala som doslova prebehol z nedočkania a keď som dorazil k telu, po prvýkrát cítil pocit šťastia. Muž bol vyblednutý, zranený a dehydrovaný, oveľa chudší ako som si ho pamätal, dokonca bol možno mŕtvy. Keď som bol krok od neho, Daray otvoril oči. Chvíľku som videl ako mu myšlienky rýchlosťou sveta behajú za očami a vyhodnocuje situáciu, že či je vlastne v realite.
“Si prišiel so mnou umrieť? Zlatý,” jeho vyschnutý hlas nebolo skoro počuť, “utiekol som prízrakom, skoro zdolal púšť, a ty v honbe za niečím o čom nemáš ani predstavu na čo slúži ma nájdeš na druhom konci sveta? Irónia.”
“No, popravde už som sa bál, že si s tou karavanou nikdy nevyrazil z civilizácie a zvolil si inú cestu, ale pokúsiť sa predať ten amulet sa ti asi vyplatilo aj za cenu veľkého risku. Kde to máš?”
“Ježiš ty debil, že som ta okradol som ti spravil ešte službu, nepochopíš nič,” Daray sa rozkašlal, na bradu mu vytiekli kvapky krvi, “nedám ti to, zmizni odtiaľto preč.”
Zovrel ruku a snažil sa v nej niečo schovať, bolo to však väčšie ako jeho dlaň zabalené do čiernej látky. S úsmevom na tvári som vytiahol Zubáča a dlaň mu v zápästí oddelil od zvyšku tela. Zovretie prstov okamžite povolilo a okrem tichého stonu Daray nevydal ani hlásku, len si zranenú ruku pritiahol k hrudníku. Obalil som čiernu látku a bol tam, rumunský amulet v plnej svojej kráse. Schoval som ho pod košeľu a obrátil svoju pozornosť naspäť k Darayovi.
“Prečo utekáš hlboko do púšte a nie k osídlenému pobrežiu alebo naspäť odkiaľ prišla karavana? Čo je v tej púšti?”
“Nič hlupák, nič tam nie je. Snažil som utiecť prízrakom, som ohromený že si ma dostihol skôr než oni. Karavana ako skončila?”
“Nikto neprežil, ako si vedel, že sa niečo stane?”
Zazubil sa na mňa cez jeho žlté zuby a začal vydávať veľmi divné zvuky, asi smiech.
“Tak nejak to vycítim,” a spustil šialený smiech blázna, ktorý sa šíril okolím ako mor. Bol to smiech zo zúfalstva, smiech prichádzajúceho konca. Nechal som ho, možno sa takto budem smiať v blízkej dobe aj ja, ak sa nedostanem z púšte včas. Môj organizmus znesie viac ako obyčajný ľudia, no na boj s piesočným gigantom som aj ja krátky. Daray sa smial ešte dlhé minúty, znelo to už skôr ako chrčanie raneného psa prerývané s kašľom a vzlykmi.
“Ale, ale, príjemné stretnutie pri slniečku, túto dvojicu by som pohromade teda nečakal.”
V živote som sa tak rýchlo k hlasu za mojím chrbtom neotočil, zbrane v rukách pripravené k okamžitému použitiu. Začal ma oblievať pot a teplo s tým výnimočne nemalo čo robiť. Desať metrov od nás postávala pätica ľudí, štyria muži a jedna žena, ako keby tam boli odjakživa. Na sebe mali všetci čierne šaty zladené ako na pohreb. Aj cez obrovskú horúčavu sa vôbec v tých skafandroch nepotili a jeden z nich sa zlovestne usmieval. Poznal som ho z obrazov na jednom Rumunskom panstve, portréty mali síce vyše stopäťdesiat rokov, ale nebolo pochýb, že to je on. Gróf Varády, pôvodný majiteľ amuletu čo som skrýval pri srdci, s doprovodom osobne. A evidentne ma poznal.
Päticu som držal stále na muške a v smere pomysleného polkruhu začal ustupovať do strany.
“Naháňame sa cez pol Európy za jedným, potom za druhým a nakoniec sa stretneme všetci pohromade? Krása, predpokladám, že máte niečo čo patrí mojej rodine.”
Nikde som nevidel žiadne auto, koňa nič, ako sa sem grófova skupinka dostala som nemal tušenie a teraz sa tváril ako keby sme sa stretli na prechádzke parkom.
“Pán Varády, osobne sme sa ešte nestretli. Bohužiaľ ani jeden z nás nemá to čo by ste radi videli, zostalo v zničenej karavane pri Valesse, neviem či ste o nej informovaný,” skúsil som zaklamať.
“Áno pochopiteľne, ja som ju zničil keď som hľadal vašeho, hm, kolegu,” pohľadom kývol k ležiacemu Darayovi, “a tak isto cítim, že môj rodinný amulet je u jedného z vás.”
“A kde máte zvyšok ľudí?” stále som ustupoval a zisťoval, kde je zvyšok z jeho eskorty a vozidlá s ktorými zničili obchodnú karavanu.
“Miluš?” otočil hlavu k svojmu spoločníkovi čo si len tak mimochodom pohadzoval ocelovou palicou, rysy zbrane trochu pripomínali budzogáň.
Buď som práve žmurkal a udalosti sa stali rýchlejšie než som pohyb viečkom dokončil, alebo púšť na mňa vplývala horšie než som myslel. Miluš stál vedľa ležiaceho Daraya ako keby tam bol odjakživa a plynulým švihom budzogáňom rozotrel jeho telo od pása hore do piesku ako maslo. Ja našťastie viem reagovať veľmi rýchlo. Dvojica čierneho kovu v mojich rukách sa rozštekala v synchronizovanom útoku a zmenila útočníkovu hlavu na rozbitý melón. Asi by som mohol začať s grófom teraz diskusiu, ale keď už som bol rozbehnutý…. Jemný pohyb bokmi a už som smrť zabalenú do olovených púzdier smeroval na zvyšných štyroch kumpánov, ani raz som neminul a oni v svojej namyslenosti pánov situácie asi ani nezaregistrovali, že som miesto nich práve spísal dohodu s diablom na ich duše. Štyri telá popadali ako jeden a ja som už so schovanými zbraňami priskočil k Darayovi. Stret s mlynčekom na mäso nemal šancu prežiť, krvavá škvrna plynule prechádzal do mŕtveho torza a prešacovanie mŕtvoly som kvôli vzpieraniu sa môjho žalúdku okamžite zavrhol, prezrieť grófových ľudí bude aj tak užitočnejšie a tí boli zabití aj oveľa milosrdnejšie takže žiadny štrajk môjho prázdneho žalúdka nehrozil.
“Tento je nejaký rýchly, za posledný rok už druhýkrát do hlavy, neznášam to.”
Za hlasom som sa otočil ešte rýchlejšie ako prvýkrát.
“Čo do piče sa tu deje, “ štyri ešte pred sekundou mŕtve tela sa zdvíhali na nohy a len čmuhy na šatách prezrádzali, že som ich pred chvíľou zabil. Znovu som spustil paľbu, v momente keď zbrane cvakli na prázdno, osem očí sa upieralo s pobaveným výrazom na mňa.
“Podarený človek, ale snáď ste nás nechceli zabiť tímy vašimi ľudskými hračkami?” Varády sa začal usmievať, v tom smiechu som videl môj koniec. Dva zásobníky a s nimi to ani nepohlo. Priestorom sa ozvalo hrmenie a v stotine najbližší z oživených mŕtvych zmizol v krvavom chumáči.
“Tieto vaše srandičky, ničí to tak šaty maximálne,” keď gróf pochopil, že výstrel nešiel z mojej strany, otočil zrak do púšte, “Bijec!”
Ďalší hrom zadunel a grófov poskok číslo dva sa rozplynul podobne ako prvý. Dovolil som si pozrieť sa smerom, ktorým sa gróf otočil.
Zeldomyr hnal zviera tryskom, v momente keď som ho zbadal, už zoskakoval medzi Grófom a jeho spoločníčkou s ľahkosťou ako baletka, revolver z jeho rúk zmizol a priestor vyplnil jeho majestátny obojručný meč. Možno to bolo lomom svetla, možno som začínal blúzniť, ale zdalo sa mi že meč jemne na modro pulzuje a žiara postupne, ale veľmi nevýrazne začína obklopovať aj bojovníka.
Z úvah ma vytrhol fakt, že ma tretí oživený mŕtvy prelomil v páse budzogáňom a následne tlakovým kopom na hruď poslal do nevyžiadaného salta vzad. Ešte som zaregistroval ako žena obskakuje Zeldomyra s dvoma štíhlymi čepeľami v rukách a snaží sa ho naporcovať, gróf z dvoch automatických zbraní zahŕňal bojovníka olovom. Tomu to bolo tak nejak jedno a a obrovským mečom vykrýval výpady krehkej ženy, ktorá mu bola bližšie.
To už som sa však musel venovať môjmu protivníkovi, s mečom v pochve s prázdnymi rukami som sa začal driapať zo zeme, keď ma znovu nabrala do hrudníku lokomotíva a ja som sa vzdialil z bojiska letecky odhadom pätnásť metrov. Kopance od toho zmrda začínali byť naozaj nepríjemné, nebude trvať dlho a z hrudníka budem mať kašovitú hmotu. Našťastie ja mám tiež nejaké výhody oproti sériovým ľuďom. Vyskočil som na nohy so Zubáčom v ruke, to už Zmrd bol len dva kroky odo mňa a spustil práve peklo. Vykrýval som jeho smrtiaci budzogáň v tých najposlednejších momentoch a snažil som sa využiť štíhlosť a obratnosť mojej zbrane ako výhodu na likvidačné výpady. Keď však niekto manipuluje s kyjakom ľahkosťou ako keby šlo o nanuk je to zanedbateľná výhoda. Šermiar som bol lepší, Zmrd to doháňal obrovskou silou a reflexami, problémy sme jeden s druhým mali obaja, by ma zaujímalo čím ich v to Rumunsku kŕmia. Vykryl som po tisícikrát smrtiacu ranu, zbraň nechal skĺznuť po čepeli a do následného útoku som vložil všetko. Výpad z boku síce Zmrda nezaskočil, päsť na nos a koleno na brucho už áno. Aj keď rýchly a silný, stále len s normálnymi ľudskými proporciami začal strácať rovnováhu čo som využil vodorovným sekom tesne nad pás. Dal som do toho takú silu a razanciu, že obyčajného človeka by som rozpolil, Zmrdovi som ani neusekol ruku. Stačilo to ale na to, aby som ho mojou vlastnou kinetickou energiou zrazil k zemi a obojručne pritlačil Zubáčovu čepeľ na krk. Ostrie sa len veľmi neochotne ponáralo do jeho krku, mal som pocit, že nožnicami na papier strihám betón, ale podarilo sa. Telo pod mojím tlakom zvláčnelo a len pre istotu som hlavu odkrojil od zvyšku úplne. Teraz už snáď nevstane. Otočil som sa k Zeldomyrovi aby som videl ako je na tom on, dvojica ktorú zastrelil na začiatku sa netvárila, že ožije tak som dúfal, že Zmrd je na tom rovnako.
Žena práve robila nejakú veľmi nepodarenú vývrtku čo ju stálo život. Zeldomyr ju obojručne sekom z hora proste rozpolil. Stál som tam ako prikovaný a sledoval to divadlo, gróf bol asi poriadne na kraji s nervami, podobný priebeh určite neočakával. Otočil sa mojím smerom a strašne nepríjemne sa začal tváriť. Pohyb jeho rúk som nepostrehol, ale sprievodný zvuk mi naznačil, že strieľal z jeho automatu, mojím smerom. V bolestnom kŕči s rozstrieľaným bruchom som sa zviezol na vyprahnutú zem a vysielal Varádyho smerom smrtiace pohľady. To už na mňa úplne zabudol, automat z jeho rúk zmizol a miesto nich mal dve metrové čepele tej najčiernejšej farby namiesto dlaní a dve červené hviezdy miesto očí. Podcenil svojho súpera a teraz to ide doháňať, alebo možno prejsť do tejto monstróznej formy nie je také ľahké ako sa mi zdalo. Piesok podo mnou medzi tým nasiakol mojou rudou krvou, brucho som mal v jednom ohni radšej som sa tým smerom ani nepozrel. Za posledné roky som si zvykol, že aj tie najsmrteľnejšie zranenia moje telo vníma trochu inak, toto bolo podľa všetkého dosť vážne mal som pocit, že sa zo mňa tlačia črevá von. Gróf bol najlepší bojovník akého som kedy videl, i keď technicky takého Nahida som v boji nikdy nevidel, taký bol rýchly a to platilo aj o grófovi. Osekával Zeldomyra zo všetkých strán, ten sa snažil vykrývať a útočiť, celkovo mu nezostával nič dlžný. Na grófovi som si ničoho nevšimol no môj záchranca začínal chytať červený odtieň na celom tele a tá krv bola jeho. Ja som však začal mať iné starosti, telo sa stiahlo v prudkom kŕči a následná prudká bolesť v podbrušku ma na zlomok okamžiku omráčila. Skúsil som sa prevaliť na chrbát a pozrieť si rozsah zranenia, to však prišiel ďalší kŕč a mňa pohltila tma.
Vo vzduchu som cítil soľ, strašne moc soli a až keď si môj nos zvykol začal som rozoznávať ďalšie pachy. Oči som nemohol otvoriť, nešlo to. Okrem soli tu boli ešte nejaké rastliny, poznal som tú vôňu, ale bez zraku som ich nevedel v rýchlosti zaradiť. Na perách som mal sucho, keď som chcel skúsiť niečo povedať začala mi dolu krkom stekať voda a ja som cítil ako si to moje telo pochvaľuje. Skúsil som otvoriť oči, teraz to už išlo lepšie. Síce som ich otvoril len na pár milimetrov, ale určite by som to mohol považovať v tejto chvíli za svoj životný úspech. Ďalšia voda, tentoraz hustejšia s mazľavou príchuťou. O tri minúty som ich už otvoril úplne a zvládol som sa oprieť o jednu ruku po ležiačky. Bol tam a sledoval ma, podľa prostredia v akom sme sa nachádzali som odhadoval, že tekutiny do mňa nalial práve on.
„Gróf?“ spýtal som sa môjho strážcu. Slová zo mňa vychádzali s problémami ako keby boli celé zo železa.
„Utiekol,“ odpovedal mi s pokojom Zeldomyr.
„Prežijem?“
„Samozrejme. Tvoj organizmus sa vie liečiť rýchlejšie ako akýkoľvek človek, ktorého som kedy videl. Trochu som sa musel o teba postarať, púšť by ta zabila aj sama a to brucho, vyzeralo to zle. Ten prívesok čo si ukradol grófovi, bral si z neho niečo?“
„Ešte nie.“
„Tak už ani nemusíš. Ak si potreboval smaragdové srdce čo malo byť skryté vo vnútri tak to niekto vybral pred tebou. Odveziem ho do svätyne a zničím.“
„Odkiaľ vieš čo potrebujem? A Ako, že tam nie je?!“
„Od Daraya viem detaily, spolupracoval so mnou. Gróf Varády a celá jeho rodina sú iná, staršia a mocnejšia rasa než ty, alebo ja. Ich deti kŕmia krvou podľa najstarších zvyklostí a ja pracujem na ich genocíde.“
„A kde je smaragdové srdce?“ prestal som chápať súvislosti kde sa stratilo to, za čím som sa hnal cez celý svet.
„Niekto ho musel ešte z pod nosa ukradnúť priamo grófovi a amulet tam nechal. Neviem. To srdce tam bolo vložené kedy, ani nie sto rokov dozadu. Samotný amulet má asi tritisíc rokov.“
„Kurva. A ty si čo zač? To čo som videl v púšti..“ vetu som nedokončil a len tak v rýchlosti premýšľal kde by mohlo byť smaragdové srdce, kľúč k Teslovmu Meteoritu. Na svete nie je nikto kto by to zvládol ukradnúť tak nenápadne, že si nikto nič nevšimne. No vlastne je. Nahid vždy vedel prekvapiť.
„Som bijec. V tejto dobe likvidujem práve ľudí ako Varády a ich rodinné artefakty ako tento amulet. Ono je to vlastne jedno, vyliezli na povrch ako krysy do zničeného sveta a aj vďaka nim ide náš svet do záhuby. Je to len otázka času, keď bude celú zem pokrývať púšť. Musím ísť, čaká na mňa loď. Svoje veci, zbraň a pár drobných máš za hlavou.“
„Prečo si mi pomáhal? Pri pochode púšťou si so mnou neprehovoril ani slovo“
„Si ako púštny vlk. Húževnatý, vytrvalý, schopný prežiť v najnehostinejších podmienkach. Odseknú ti všetky nohy a čeľusťami stále pôjdeš po tepne. A taký človek si zaslúži žiť kým ho nezabije niekto lepší.“
Otočil sa bez rozlúčky zmizol v dverách. Ležal som ešte dva dni a naberal silu, zistiľ som, že Zeldomyr ma odniesol až na pobrežie. Dokúpil som si nejaké veci na seba, pekne ustrojený so Zubáčom za pásom vyrazil na prechádzku prístavom. Smaragdové srdce bolo nenávratne preč a ja som nevedel kde, nevidel som nejaké rozumné východisko čo spraviť ďalej. Zaujala ma náborová tabuľa hneď na prvej križovatke. Nejaký morský gang naberal schopných mužov na cestu do Ameriky.
„Tak, žeby som si trochu zacestoval?“ pomyslel som si a zazubil sa na tabuľu.