Ten, ktorý neplakal
Do polnoci ostávala ešte necelá polhodinka, no ja už som sedel v aute na mieste spolujazdca a netrpezlivo očakával začiatok služby. Môj kolega a zároveň šofér, Dávid, ešte nedorazil, vždy chodí až o polnoci, skôr príde len v prípade že ho nejaká z tých jeho samíc vybaví skôr ako plánoval. V tichu začínajúcej noci som pustil autorádio, ktoré bolo klasicky naladené na Slobodnú Bratislavu. Nejaká začínajúca punková kapela sa tam práve snažila svojím, evidentne novým, songom zaujať tých par ľudí čo práve počúvalo. Musím uznať, že melódia to bola jednoduchá a slová sa veľmi rýchlo nalepili človeku do podvedomia a už teraz som vedel, že sa ich len tak ľahko nezbavím. Aj keď v terajšej politickej situácii nie je názov pesničky Skurvená Monarchia asi ten najbezpečnejší, a na veľa legálnych koncertoch s tým asi neprerazia. Alebo skôr neprežijú.
Stiahol som okienko o pár centimetrov nižšie, akurát tak aby som mohol pohodlne fajčiť, ale zároveň, aby som minimalizoval prísun studeného vzduchu do môjho teritória.
Naše auto, s ktorým sme noc čo noc vyrážali o polnoci do ulíc posledné dva roky aby sme dozreli na záujmy mesta, sme vždy po službe nechávali v starých skladoch, ktoré mesto prerobilo na celkom bezpečné parkovisko a pracovné priestory pre ľudí ako som bol ja a Dávid. Bezpečné znamenalo toľko, že sem nechodili denní policajti a budova nepatrila do žiadneho teritória spravovaného rôznymi viac či menej legálnymi skupinkami. Mali sme tu kľud a narozdiel od zvyšku mesta sa tu nepohybovala žiadna nechcená spoločnosť.
Do polnoci ostávalo pár minút, keď som pri vstupe do garáží zbadal Dávida. Jeho siluetu by som spoznal aj v absolútnej tme, nižší vzrast, guľatý tvar a jeho typická knísavá pomalá chôdza ho vždy okamžite prezradili. Nie žeby sa mal dôvod pred niekým skrývať, na jeho imidž malého smradľavého tlsťocha mal až nadľudskú silu a krutú povahu. Poznáme sa dva roky a za ten čas čo spolu pracujeme som počul veľa príbehov o jeho násilníckej a deštrukčnej povahe, väčšinou prameniace z jeho večne nadržanosti a perverznosti. V službe mi vždy skracoval nudné a hluché momenty šťavnatým rozprávaním o jeho sexuálnom živote, a ak je aspoň polovica pravda tak má asi všetky pohlavné choroby sveta a tak do desať detí po celom Uhorsku.
“Zas počúvaš tie sračky Imro?!”, vkĺzol do auta s vyrývačnou poznámkou namiesto pozdravu. Nenarážal asi na aktuálne hranú skladbu Sugar weapons od skupiny SND, ale na celé rádio Slobodná Bratislava, nebol jeho veľkým fanúšikom práve pre ich názory proti monarchii a osamostatnenie Bratislavy.
“Kľud Smraďoch, radšej mi povedz ktorá z tvojich dám ti pred dnešnou službou zlepšovala náladu, pôjdem ju zabiť za zle odvedenú prácu”, zavtipkoval som a ďalej som sa neplánoval tejto téme venovať.
“Biznis Imrííšku biznis” , ukončil našu uvítaciu debatu a naštartoval auto. Motor pekne bezproblémovo zapriadol ako mača, rovnako ako každú jednu noc za posledné dva roky a vyrazili sme v rytme Sugar weapons, eat my asshole z garáže do chladnej februárovej Bratislavy.
Naša práca nebola zlá. Mali sme slušný žold a kontakty vyplývajúce z nášho postavenia, na druhú stranu sme však pracovne fungovali len v noci a cez deň sme vyspávali. Minimálne ja určite, pre moju alergiu na slnko s mojou kriedovo bielou pokožkou som vyzeral ako čerstvo vytiahnutá mŕtvola z mrazáku. Tento dojem utužoval aj fakt, že počas dna som používal ochranný krém ktorý dodával mojim tváram takú mŕtvolnú tuhosť. Podľa mojich informácii v noci fungovali tri hliadky ako sme boli my. Väčšina sú bývalí problémoví denní policajti, recidivisti, alebo členovia staronových mafií ktorí sa rozhodli venovať kriminálnej činnosti pod legálnou hlavičkou mesta, ktoré nás platilo. Strážili sme dôležité mestské objekty, dohliadali na nelegálny obchod, aby šéfovia mesta boli tí, ktorí profitujú prioritne a zároveň sme boli pripravení kedykoľvek vyraziť riešiť problémy niekoho z vedenia. Z pôvodnej, sto rokov starej myšlienky, nočných strážcov vychýrených svojou čestnosťou a zmyslom pre spravodlivosť, ktorí dozerali na nočnú bezpečnosť čestných občanov, už nezostalo vôbec nič. Všetko bolo o obchode a peniazoch, a pochybujem, že Bratislava Nového Uhorska mala ešte vôbec nejakých čestných občanov ktorých by bola treba chrániť. Novodobá monarchia, ktorá mala problém fungovať aj na papieri, zmenila toto mesto na jednu veľkú stoku. Ale bola to naša stoka.
“Priprav si veci, vezmem to cez stanicu k Vietnamcom, pozrieme sa či tam nevaria nejaké tie ich skurvené lieky”.
Rutinne som siahol pod kabát a nahmatal môj milovaný Trust, glock upravený pre športové účely ešte za čias Československa. Veľmi dobrá vecička.
“Som zvedavý dokedy nás bude magistrát platiť za toto naše nočné rozvážanie sa po meste. Počítač nezasvietil s novou úlohou už rok a vysielačku tiež chlapci používajú len na nahlasovanie nelegálnych prostitútiek, ktoré treba najprv potrestať, a potom odpratať z ulice.” vyslovil som nahlas moje obavy a presunul Zubáča z púzdra na opasku pod kabát pre zvýšenie pohyblivosti.
“ To trestanie ma náhodou baví, niektoré nie sú ešte ani moc ochytané. A nechápem načo so sebou ťaháš stále tú tvoju mačetu, zavadzia ti to a vyzeráš ako čurák”
“To je Zubáč, jedinečná zbraň, ktorú mi akurát závidíš pre jej luxusný vzhľad Smraďoch”
“Ale hovno. Je pravda, že by si mi to niekedy na prehliadke povolení kuriev mohol požičať, tie svine majú geneticky daný strach z ostrých čepelí”, tlsťoch sa rozosmial na svojom pokuse o vtip, ktorý ale určite pramenil z jeho reálnych skúsenosti, rezanie nelegálnych prostitútok bola jedna z jeho najväčších záľub. A hlavne proti tomu nikto neprotestoval, magistrát mal vlastný sklad bieleho masa, na ktorý nedal dopustiť, a tento zvyšok išiel na vlastnú päsť, alebo patrili nejakému odvážnemu pasákovi ktorý nepociťoval mesto ako hrozbu.
U Vietnamcov bolo všetko v poriadku, ak teda opomeniem fakt, že nás chceli pohostiť niečím čo sa podobalo na potkana, alebo skôr potkana kríženého s niečím ešte hnusnejším.
Aj ďalšie zástavky v našej zóne boli v poriadku, dokonca zima zahnala do kanálov aj všetkých homlesákov a ulice vyzerali úplne mŕtve, ako počas vojny. Dokonca aj typické zákutia kde sa predávali ženy bez povolenia boli na tlsťochove sklamanie prázdne.
Na zvyšok noci ak sa nič zvláštneho neudeje, sme odparkovali na nepoužívanej slepej štvorprúdovke, bývalý obchvat okolo mesta pre náklaďáky, ktorý však po páde mosta Šesť prestal spĺňať účel. Vyliezli sme do mrazu natiahnúť si nohy, a keďže Dávid neznáša fajčenie v aute, po troch hodinách som si dal konečne druhú cigaretu.
"Do frasa ty vyzeráš ako zombík, stretnúť ťa na ulici pred troma rokmi, tak ťa dvakrát prejdem autom a predám na pokusy. Rob niečo s tou farbou do riti.”
“Smrďíš neotravuj. Prečo si to zaparkoval sem? Fúka tu a sme úplne na kraji našej zóny, ešte náhodou začneme riešiť cudzie problémy a keď šlapneme do zlého hovna, sme bez žoldu”.
Dávid sa tváril že ma nevníma a rozvalil sa na kapote auta.
“Vydrž chvíľu Imro, kamarát mi prinesie potešenie na domov”.
Len som prekrútil oči nad novonadobudnutou informáciou a zaliezol naspať do auta. Kým bol šofér mimo auta pustil som Slobodnú Bratislavu, kde nočný moderátor práve zanietenie opisoval priebeh boja gangov z videozáznamu, ktorý sa odohral pred pár dňami v cigánskej štvrti. V zásade šlo o obyčajný boj mnohopočetnej rodiny o obsadenie vedúcej pozície komunity, ktorá tak príde k rozprávkovým výhodám v rámci štvrte ale aj k nezanedbateľným bonusom v zóne.
“Aaa už nám to ide”, Dávid zliezol z kapoty a naskočil do auta, “preparkujem na druhú stranu nech sa s tým neťaháme”.
Za minútu už pri nás zastavilo otrieskané kombi zelenej farby, z ktorého vyliezli dva exemplárne príklady následkov súrodeneckého sexu.
“Tučko a albín, ešte stále nažive v nočnej službe!”, uvítal nás jeden z dvojice. Poznal som ho z videnia, volali ho Dagmar, “mám tu pre teba exkluzívnu záležitosť, ktorá ťa ako iste víííš bude stáť majetok brácho. Polovicu si dal Netvorovi vopred, zvyšok mne “ , pristúpil ku kufru auta no neotvoril ho a pohľadom naznačil svojmu nemému kumpánovi aby prebral od Dávida peniaze.
Bol som celkom zvedavý, že o čo vlastne ide, tak som do tej zimy vyšiel aj ja. To už nemý držal v ruke krátku brokovnicu a mieril mi na rozkrok, ako sa mu dostala do ruky som si nevšimol.
“Žádne fórky mladá jóó”, vycedil na mňa cez zuby a ďalej sa venoval môjmu tučnému kolegovi, ktorý práve ťahal z vrecka kabátu obrovský zväzok bankoviek.
“Sedemtisíc šilingov a schovaj tú pičovinu”, podal celý zväzok bližšiemu z dvojice. Trochu sa mi zakrútila hlava, pretože náš týždenný žold je 50 šilingov, tak som si ani nevedel predstaviť čo môže ten tupec o polštvrtej ráno kupovať v hodnote štrnásťtisíc šilingov.
“Dobrý obchod s tebou, Netvor bude spokojný” skonštatoval Dagmar, letmo prepočítal peniaze ktorému podal jeho spoločník a schoval ich niekam v svojom otrhanom plášti. To už však otváral kufor a vytiahol z neho čierne podlhovasté vrece na studený asfalt a hneď kufor zavrel.
“Odchádzame Malina, dopraj teraz chlapcom trochu súkromia”, zaškeril sa na mňa pričom vyceril svoje zhnité zuby a za minútu už svetlá ich auta mizli v diaľke. Dagmar a Malina, bože to je kombinácia, tiež sme ich mohli postrieľať a tvrdiť, že nás napadli. U našich šéfov by to prešlo, u Netvora asi nie. Ale zasa by bol svet menší o dvoch totálnych dementov.
Prasák priskočil k vrecu čo zostal po dvojici na zemi a s obrovským zápalom sa ho snažil otvoriť. Vytiahol som Zubáča, že mu trochu pomôžem, ale vytrhol mi ho z ruky a jemne vrece narezal.
“Dúfam, že mi ju nezadusili tie kurvy, by som to oplieskal Netvorovi o ksicht a požadoval plnú náhradu!”, funel a rozbaľoval svoju novú hračku.
Následne som skoro znovu omdlel. Vo vreci bolo malé spiace dievčatko, tak dvanásť ročné, malo jemné dlhé blond vlasy a pekne do hneda opálenú pokožku, oblečené mala len spodné prádlo červenej farby a magnetickú pásku cez ústa , zápästia a na členkoch. Vyzerala ako mŕtva princezná. Kvalita pokožky a súmernosť celého tela napovedala, že ide o dievča z najvyšších vrstiev, dcéra niekoho veľmi majetného. A za tú cenu čo za ňu Smrad dal bola určite nedotknutou pannou, ktorú chcel možno použiť mimo sexuálnych zvrhlostí aj na robenie potomstva, alebo na ďalší predaj mimo Nového Uhorska. Transport by bol síce komplikovaný, ale investícia by sa mu štyrikrát, možno aj viackrát vrátila, a po návrate do Bratislavy, alebo iného Uhorského mesta by bol kráľ. Čo sa odohrávalo v jeho chorej mysli som nevedel.
“Jóój ty moje mäsko”, krochkal blahom pri odstraňovaní magnetických pások a podal mi naspať Zubáča keď skončil, vzrušenie jeho v hlase bolo evidentné, človek ani nemusel vidieť hrču ktorá sa mu spravila na nohaviciach.
“Chceš trochu ochutnať? Zadarmo”, a začal ju priamo na zemi oblizovať na krku a hrudníku, popritom jeho ruky už začali drtiť jej ešte len rozvíjajúce sa prsia.
Stál som tam ako obarený. V svojej podstate som vedel, že toto nie je správne. Len som tam tak stál a prizeral sa, zatiaľ čo dievčatko pomaly prichádzalo k zmyslom, čo Smraďocha ešte viac rajcovalo, a bola otázka času kedy sa z nej stane sexuálny otrok bez duše, alebo len obyčajný tovar, kus bieleho masa. Bieleho, ale tak nádherne symetrického a opáleného, tak nevinného.
Neviem čo sa stalo. Zrazu som držal môj Trust pritlačený k Dávidovmu zátylku, možno som mu chcel dať šancu to celé ukončiť a zabudnúť na to bez násilia, alebo možno som to ani nechcel. Pokúsil sa síce uskočiť výkrokom do boku, aby ma následne skúsil zlikvidovať, alebo aspoň odzbrojiť, ale nedostal možnosť. Trust v dávkovom režime vypľul v jednej sekunde tri náboje, ktoré zmenili môjho bývalého kolegu od hrudníku hore na nepoznanie. Respektíve už tam nič nemal, časť skončila na mojom plášti, veľká väčšina na dievčatku, ktoré pre istotu rovno omdlelo, a zvyšok sa povaľoval krížom cez celú ulicu. Streľbu bolo tiež počuť pekne ďaleko, v tomto stave sa tu zdržiavať s polomŕtvym dieťaťom by bola čistá samovražda. To podľa všetkého bola aj poprava Dávida Miczkiewicza. Žiadne priateľstvo netrvá večne.
Dievčatko som položil na zadné sedadlo nášho auta, a prikryl ho mojim plášťom, Dávidové pozostatky som odtiahol z cesty kúsok ďalej, nech ho nenájde prvý človek čo tadeto bude prechádzať. Za vraždu by som žiadny trest asi nedostal, no neviem aký vzťah mali k zosnulému jednotlivý členovia podsvetia ako napríklad Netvor, ale aj ďalší. A to radšej nemyslím na to kto všetko by mohol hľadať to dievča. Sadol som si na miesto vodiča, naštartoval, a vyrazil som smerom k môjmu domu.
Bývam vedľa starých viníc, veľmi tiché a pusté okolie teraz ešte umocnené tým, že je noc. Letmo som skontroloval či nie je na blízku nejaký čumil, rýchlym dotykom preveril či sú Trust a Zubáč tam kde majú byť a až potom som zobral moju novú spoločníčku do náručia a rýchlo ju odniesol domov. Rovno som ju naložil do vane, nastavil teplú vodu a tak ako bola v prádle s malým nákotníkom som z nej začal zmývať už zaschnutú krv. Sprcha ju zároveň aj prebrala, bála sa na mňa pozrieť a s privretými očami sa triasla strachom.
Pokúsil som sa ju trochu utešiť a vysvetliť jej ako sa zmenila situácia, ale ak ma vnímala, tak mi asi veľmi neverila.
Keď som bol ja o niečo mladší ako ona, a práve sa vo veľkom rozvíjala a propagovala naša nova monarchia, nebol svet o nič krajší, alebo lepší. Bolo viac platných zákonov, spoločnosť aspoň navonok fungovala lepšie. Teraz je však Nové Uhorsko obrovský krachujúci kolos, kde veľa miest stoji mimo štátnej moci samo za seba, pravé ako Bratislava. V tejto dobe nikto mladému peknému dievčaťu nepomôže, pretože je to strata zisku, takže pomoci by som sa nedočkal nikde. Jej rodičia od ktorých bola podľa všetkého unesená sú určite stovky kilometrov ďaleko a cestu mimo mesto som riskovať neplánoval, určite nie s ňou.
Po sprche som ju zabalil do mojej jedinej čistej osušky a zložil na gauč, stále sa triasla, ale zdalo sa mi, že sa pomaly ukľudnuje a začína chápať situáciu čo je teraz a rozdiel oproti tomu byť zabalená v kufri auta. Nachytal som jej moje staršie šaty a napchal do nej prášky na spanie, keď už som si zavaril, tak nech mi k tomu všetkému ešte aj neutečie. Premýšľal som nad ďalším postupom, keď ma v tom zaujal jej nakotníček. Zlatá retiazka podložená ligotavým plieškom na spevnenie, v ktorom bol vyrytý nápis, alebo skôr meno Antea. Netrvalo mi dlho kým som zistil koho je to vlastne meno. Uprosted retiazky sa kýval prívesok, taká malá pokladnička, celé sa to trblietalo a pôsobilo veľmi luxusným a drahým dojmom, a nebolo mi jasné prečo si to únoscovia nenechali. Evidentne to videli, keď ju vyzliekli len do spodného prádla a určite by im to hodilo aspoň sto šilingov.
Vytiahol som z vrecka pomačkané cigarety, jednu si vyklepol von a smeroval k dverám na ulicu kde som si ju plánoval v kľude vyfajčiť. S rukou na kľučke som sa zasekol. Z ulice som počul dvere auta a hlasy. Keďže som za celý čas doma nerozsvietil, plynule som sa presunul k rohu okna a vyhliadol von. Cez špinavé okná som toho veľa nevidel, a práve nebol najvhodnejší čas na ich čistenie, no auto som spoznal okamžite. Otrieskané zelené kombi. A asi by som sa veľmi nemýlil keby som povedal, že minimalne s ním prišli moji noční kamaráti D&M, ktorých už bohužial vidieť nebolo.
Že nešlo o priateľskú návštevu mi bolo jasné hneď, okamžite som si navliekol púzdro s Trustom pod pravou pažou a rozopol bezpečnostnú poistku čo zabraňovala v tasení Zubáča keď to bude najnutnejšie. Spiacu Anteu som stihol preložiť do spálne keď som počul ako sa niekto nenápadne vkráda hlavným vchodom dnu. Zrak mi padol na nákotník a už mi bolo jasné ako nás vystopovali, Netvor ju asi nikdy nemal v pláne predať na dlho a Smrad o tom nemal určite ani tušenia. Ak toto prežijem, tak tej ploštice v nákotníku sa budem musieť zbaviť. Dvaja útočnící vkrádajúci sa hlavným vchodom boli evidentne amatéri, žiadni profesionálni zabijáci, maximalne pouliční vagabundi. Asi čakali, že idú vybaviť ufuneného Dávida čo bude ležať sexom vyčerpaný vedľa mladej slečny, a nie mňa, ozbrojeného profesionála.
V podrepe som opustil spáľňu a sledoval dvoch nevítaných návštevníkov, niekde na druhej strane domu som počul ďalšie zvuky, asi tretí, možno štvrtý komplic. Keď sa mi prvá dvojica dostala celá do zorného pola, nebolo treba na nič viac čakať. Zamieril som a štyrmi nábojmi a troma presnými zásahmy som poslal útočníkov k zemi mŕtvych, jeden z nich bol Malina. Ich kamarátom to asi stačilo v zadu ako signál a nastriedačku sa približne mojím smerom rozliehali výstrely z brokovnice a malého automatu, dokonca som hneď prišiel aj o okná v predsieni, z dvora to niekto kropil loveckou puškou. Musel mať nočné videnie alebo mal povolenú streľbu do vlastných radov, lebo keby som tých dvoch nezabil ja, tak on určite.
Paľbu opätovať zatiaľ nemalo zmysel, maximálne by som prezradil svoju skrýšu, treba počkať na lepšiu pozíciu, tiež som presne nevedel kde sa nepriateľ nachádza.
“Malina čo jééé?”, lepšia situácia prišla práve teraz, Dagmar mi dal vedieť, že je v kuchyni, veľkú radosť som z toho nemal, kuchynský nábytok bol z dovozu, veľmi pekný, z jednej opustenej vilky v bratislavských lesoch a práve som sa chystal si ho rozstrieľať.
V lehu som sa presunul k bližšej mŕtvole a z jeho kŕčovito zovretej ruky vyprostil malý revolver, dve zbrane sú dve zbrane. Ešte som mu vyzul topánku (ježiš to je smrad) a hodil ju smerom k oknu. Efekt nebol až taký ako som očakával každopádne Dagmar vyslal tým smerom celkom početnú salvu. V tom momente som sa prevalil na jedno koleno a cez umelú prepážku čo oddeluje kuchyňu od prechodnej chodby som vyslal desiatku nábojov z mojich zbraní približným smerom kde som tušil za stenou problémy.
Ovocie sa dostavilo okamžite, výkrik a tupý náraz na zem bol znamením aspoň čiastočného úspechu. So zámerom dokončiť čo som začal som vyštartoval bližšie ku kuchyni, poľovník čo bol vonku ma však veľmi rýchlo poslal kotrmelcom k zemi, podľa bolesti som prišiel asi o rameno aj s rukou, našťastie vizuálna kontrola ukázala len poriadne veľký priestrel pod pravou kľúčnou kosťou. V tej ruke som mal revolver a nepohybovalo sa mi s ňou veľmi jednoducho, tak som vyprázdnil zvyšok bubienka (dva náboje) smerom do kuchyne a prázdnu zbraň odhodil. Stuhnutý som poležiačky zvieral Trust, skoro bez dychu čakal čo sa bude diať. V kuchyni podozrivé ticho, v spálni spiaca Antea, ja na zemi v predsieni a vonku niekde šialený poľovník ktorý čaká na to aby ma dorazil.
Trust som prepol na streľbu dávkou a pomaly popri stene sa začal prisúvať k dverám do kuchyne. Niekde tam je s najväčšou pravdepodobnosťou ešte jeden z návštevníkov, a kým nebude mŕtvy, tak sa nemôžem začať zaujímať o poľovníka. Pol metra od kuchynských dverí sa moja situácia vyriešila, pomaličky sa z dverí začala vysúvať hlaveň automatu a hneď za ňou jej majiteľ Dagmar. Prekvapený sme síce boli obaja ale ja v trochu lepšej pozícii, tak blízko k dverám ma totiž nečakal. S mierením to bohužiaľ nebolo najlepšie, prvá dávka mu utrhla kus ruky a vyrazila zbraň, ale stalé žil, snažil sa ma prišľälapnúť k zemi, alebo niečo podobné, druhá dávka mu však prečistila hlavu, chvíľku sa knísal a potom spadol na zem, našťastie nie na mňa.
Posledný z štvorice ležal na zemi mŕtvy s brokovnicou po streľbe cez stenu. Založil som Trusta do púzdra a tasil Zubáča. Ako mi to len prestrelené rameno dovolilo som vyliezol kuchynským oknom von a obkľukou hľadal miesto kde by mohol byť strelec ktorému môžem poďakovať za môj skvelý zdravotný stav. Bolo to jednoduchšie ako som myslel, ten hlupáčik mal zbraň zapretú o zelené kombi ktorým prišli a monitoroval dve okná. Nemal žiadne nočné videnie, proste strieľal po všetkom čo sa mu zdalo že by som mohol byť ja. Dokonca ešte aj keď som sa k nemu pomaly blížil zozadu vystrelil dvakrát do domu, kde už boli všetci mŕtvy a spiaca Aneta. Dúfam teda, že ju žiadna z guliek netrafila, to by bola smola v jeden deň.
“Dagmar, hlás sa!”, strelec už nevydržal ten kľud čo bol v dome, “idem dnu!”, pušku nechal položenú na streche auta a z púzdier na opasku vytiahol dve nádherne pištole, také luxusné kúsky som ešte nevidel, bol som od neho sotva pár krokov. Z posledných síl som vyskočil jeho smerom, Zubáčom napred. Ani sa nestihol otočiť, dokonca nestihol ani vykríknuť keď mu Zubáč prešiel chrbtom dnu a v mieste srdca vyšiel von. Dúfam, že to bol posledný, už som nemal moc síl ani vrátiť sa do domu.
Naložil som Anteu do auta aj s nejakými šatami, ošetril som si ranu a prezliekol sa do čistého, ako sa hovorí, v kľude domova. Premýšľal som čo s tým nakotníkom, nakoniec som jej ho nechal a len odstránil stopovacie zariadenie. Nakoniec som neodolal a privlastnil si obe poľovníkove pištole, boli to tie najkvalitnejšie 9mm kúsky aké som kedy videl. Vedeli strieľať dávkou, veľmi ľahké a zároveň tvrdé, pre mňa úplne ideálne.
Nevedel som kam s Anteou pôjdem ani neviem či si bude uvedomovať čo som pre ňu vlastne urobil, snáď sa s ňou porozprávam keď sa preberie. Naštartoval som auto a v rytme Sugar weapons vyrazil smer zlá budúcnosť.